V skratke Vám opíšem môj príbeh - asi v roku 1994 (10 rokov po svadbe) som si uvedomila, že manžel nadmerne užíva alkohol (hoci si vypil aj predtým, až po 10 rokoch som si uvedomila, že je to už asi choroba), že je to závislosť, no on to doteraz nechce priznať. Volala som ho psychologičke, aj k anonymným alkoholikom, no nepriznal. Absolvovala som nespočetné množstvo návštev u psychologa ja sama, aby som mu pomohla, no v roku 2000 sme sa kvôli tomu rozviedli, po rozvode sme ešte 3 roky žili spolu, potom som sa s deťmi presťahovala do nášho nového domova. Máme 3 - už dospelé deti. On zostal sám, prišiel o rodinu, o strechu nad hlavou aj o prácu, kvôli alkoholu. Rok a pol sa pretlkal, nakoniec si "vraj" uvedomil, že je to choroba, prihlásil sa na protialkoholickú liečbu (hoci si osobne myslím, že skôr z vypočítavosti, pretože ja som ho prijať nechcela, nemal kde bývať, prichýlila ho babka, ale tam tiež nechcel zostať). Vrátil sa z liečenia ku nám - teda prichýlila som ho, kým si nájde prácu, no veci si nechal u mňa, aj keď už prácu mal, nemal chuť si hľadať ubytovanie, pretože bol väčšinou preč..pracuje na turnusy, kedy majú prácu mimo bydliska, je teda väčšinou mimo domova. Z liečenia sa vrátil v júli. Koncom augusta nastúpil do práce, no už začiatkom septembra podľahol alkoholu. O mesiac znova, ale to už pretrváva, je mu jedno kde a kedy, keď má peniaze, aj z práce odíde sám do obchodu a kúpi si dvojdecovku a to mu stačí - opije sa na mraky. Hovorila som aj s jeho vedúcim v práci, hovoril, že on vie pracovať aj chce a on že mu chce pomôcť, ale nemôže byť s ním na každom kroku, aby ho strážil od alkoholu. Chyba však je u neho, hoci pride opitý, tvrdí, že on nepil...už si neviem rady. Naznačil, že asi by mal ísť na preliečenie, lenže ja ho nemôžem strážiť, nechcem už zažívať to, aby som dávala pozor na každý jeho krok a keď nezavolá, už bola v napätí, že je zas opitý. Chcela by som mu pomôcť... som príliš mäkká, nedokážem ho vykopnúť...na ulicu. Poraďte mi prosím, ako vybudovať v sebe prísneho človeka, ktorý mu nič neodpustí a radšej ho vykopne, akoby mu mal tolerovať alkohol???
Dobry den pani Bozidara, Pozorne som si precital Vasu otazku, ci prosbu o radu a chcem Vam povedat, ze ja nie som odbornik na liecbu zavislosti, pretoze som sudny lekar a skor sa orientujem na posudzovanie ucinkov drog na cloveka. Skuste v kazdom pripade adresovat Vasu otazku aj MUDr. Martinovi Somorovi z nasej poradne. Neda mi vsak nepovedat Vam ani slovo k Vasmu problemu, ktory nie je vobec jednoduchy a velmi Vam rozumiem. Napriek tomu, ze ste s manzelom rozvedeni, neustale sa zaoberate jeho zivotom a zalezi Vam na tom, aby sa vyliecil zo svojho zleho zdravotneho stavu. Priznam sa Vam celkom otvorene, ze nepoznam univerzalne riesenie Vasho problemu, pretoze liecba zavislosti na alkohole a zavislost sama o sebe predstavuje zlozity system pricin, dosledkov psychickych aj fyzickych, ktore posobia na cloveka, ktoreho sa to tyka (aj ked casto presahuju jeho volu) a rovnako aj na jeho okolie. Mate vlastne dva problemy: Chcete pomoct byvalemu manzelovi, ktory teraz ciastocne byva u Vas a zaroven mate problem Vy sama s tym, ze Vam jeho stav zasahuje do zivota. Vas manzel jednoznacne potrebuje liecenie a myslim si, ze jeho zavislost je pokrocila, pretoze sa u neho pravdepodobne vyskytuju tendencie zastierania a opakovaneho klamstva v suvislosti s alkoholom. Napriek tomu jedine mozne riesenie je hospitalizacia a liecba v liecebni, ktoru Vas ex-manzel uz asi absolvoval, ako pisete. Liecba alkoholizmu je beh na dlhe trate, urcite Vam nehovorim nic nove, takze jedine co mozete pre Vasho byvaleho manzela urobit je presvedcit ho spolocne napr. s jeho zamestnavatelom na nastup liecby. Rovnako dolezitym problemom je vsak aj Vas psychicky stav. Mozno sa Vam bude moj nazor zdat trochu kruty a tvrdy, ale napriek tomu ho poviem. Este raz zdoraznujem, ze je to moj nazor, ktory Vam nevnucujem. Myslim si, ze Vy sama mate narok a pravo na spokojny a relativne stastny zivot maximalne ako sa to len da. Clovek moze mat obrovsku snahu pomoct, ale napriek tomu su casto nase snahy marne. Neuspech v pomoci inemu cloveku, po vycerpani vsetkej snahy, vsak nemozno podla mna povazovat za vlastny neuspech. Niekde jestvuje hranica, co vsetko sme ochotni dat, napriek tomu, ze to nepomoze. Musite byt zodpovedna za vlastny zivot rovnako ako prispiet k spokojnosti Vasich deti, a tak by som Vam poradil, aby ste si dali casovu hranicu, pocas ktorej sa vsemozne pokusite byvalemu manzelovi pomoct a potom upriamite pozornost smerom, ktory musi byt dolezitejsi. Dajte manzelovi akesi casove ultimatum, aby nastupil liecbu a odmietnite zdielat s nim spolocny byt (aj ked len na par dni v mesiaci ci tyzdni). Zmyslom Vasho zivota nie je utapat sa v tazkom probleme, ktory neumoznuje uplne vysriesenie. Nebojte sa preto od tej hranice zit svoj zivot a zivot Vasich deti. Vy nie ste zodpovedna za vsetko, co sa okolo Vas deje a nie ste zodpovedna za zivot Vasho byvaleho manzela. Nedajte pritim na svoje okolie, ktore je niekedy krute, ale kazdy clovej moze pomoct len vtedy ak sustavne neprekracuje vlastnu dostojnost. Iny scenar nema zmysle a len predlzuje utrpenie a trapenie. Skuste si obcas nahlas povedat, ze mate pravo na svoj zivot a aj na svoje sukromie vo vlastnom byte. Nenechajte si upierat toto pravo nikym. Stanovte si casovy interval a neprekrocte ho uz ani o minutu, zda sa mi, ze ste urobili pre svojh manzela uz velmi velmi vela. Viem, ze som Vam ani neodpovedal, ani napomohol, ale pokusil som sa len vyslovit svoj poloodborny nazor a chce sa mi verit, ze Vam aspon ciastocne moze pomoct. drzim Vam velmi palce, pani Bozidara. s pozdravom Norbert Moravansky
Ministerstvo zdravotníctva SR
Odbor koordinácie protidrogovej stratégie a monitorovania drog
Limbová 2
837 52 Bratislava