24.05.2006
"Svet už hľadá ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, nie takých, ktorí nevedia vysvetliť, prečo to neurobili, pod týmto mottom bude na sklonku týždňa 5. kongres združenia abstinentov Slovenska. Jednou z jeho tém bude význam svojpomoci v prevencii a doliečovaní alkoholovej a drogovej závislosti. Pravidlo reality tejto laickej terapie dali počas Dňa otvorených dverí nazrieť v resocializačnom zariadení Provital v obci Koš, neďaleko Prievidze. Viac ako 200 hostí tam ochutnalo syry, bryndzu, koláčiky, aj miešané nápoje z vlastnej produkcie zariadenia. Zakladateľ a riaditeľ Provitalu, ktorý sám prešiel závislosťou a abstinuje už viac ako 20 rokov Marián DAUBNER vysvetľuje."
Marián DAUBNER:
"Otvárame dvere všetkým preto, aby videli, že čo to vlastne znamená tá resocializácia, aby videli, čo tu klienti robia, ako sa tu cítia. Majú možnosť sa s nimi povyprávať, a majú možnosť vidieť celé resocializačné zariadenie a hlavne majú možnosť vidieť ako je to ťažké navrátiť sa do života."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Vy ste z pôvodného jedného domčeka toto zariadenie veľmi rozšírili. Ako sa vám to podarilo?"
M. DAUBNER:
"No, ja môžem povedať, že to čo máme ďakujeme všetkým klientom, ktorí tu doteraz boli."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Koľko ich bolo doteraz?"
M. DAUBNER:
"No, vyše 300 a väčšina z nich abstinuje a tým, ktorým sa to nepodarilo majú stále šancu znova začať."
D. REMIÁŠOVÁ:
"My sme teraz na dvore toho celého zariadenia. Sú tu rôzne stavby, ktoré ste si ale pomenovali, napríklad sa pozeráme na Maxižofku."
M. DAUBNER:
"Maxižofka je vlastne maštaľ, a čo tu spravíme všetkému dali meno Provitáci. Napríklad ten základný dom je to Podhradie. Za nami je chránené bývanie číslo jeden voláme ho Okál no a poslednú vlastne tú piatu fázu Provitalu to sa volá Domček v oblakoch."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Čo tu klienti robia, aby zariadenie mohlo fungovať, aby bolo svojím spôsobom aj sebestačné?"
M. DAUBNER:
"V prvom rade sa snažíme to, aby sme boli sčasti sebestační to nikdy nebude, že budeme celkom, keďže ako vidíte tá Žofka je maštaľ, kde chováme býkov, máme kravičky, máme mlieko, máme smotanu, máme tvaroh, máme syr a vlastnú bryndzu. No a potom máme velikánsku záhradu, tento rok sme napríklad vysadili 11 kíl cibuľky, všetku zeleninu, a máme veľkú pivnicu, kde ešte aj teraz je do štvrte plná tých vecí, ktoré sme si my sami dopestovali a zavarili."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Akí sú tu klienti teraz napríklad?"
M. DAUBNER:
"Máme viac závislých na alkohol, niekoľko narkomanov a dvoch hráčov."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Dnešný deň otvorených dverí má možno aj taký druhý plán, ukázať, že naozaj títo ľudia sú schopní premeny, ale trochu možno aj tým obyvateľom, ktorí neviem ako vás berú. Už si na vás zvykli?"
M. DAUBNER:
"Som šťastný, že to môžem povedať, že občania z Koše nás volajú naši Provitálci. V Koši sa nič nedeje bez toho, že by tam neboli Provitálci a to dokázali klienti, dokázali sa s obcou spojiť, dokázali obci pomáhať no a občania proste stoja, debatujú s nimi a pomáhajú, prídu a popýtajú sa, nepotrebujete nič, no je to fantastické."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Resocializačné zariadenie Provital dnes otvorilo dvere všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí by sa sem mohli, dajme tomu prísť ako klienti. Tu je veselo."
Pán Miloš:
"Volám sa Miloš, myslím, že asi slušnosť je sa predstaviť a pri mne je moja spoluklientka z Okálu Boška a dalo by sa povedať, že jej už kolegyne z pracoviska v pekárni, kde šéfuje pán MARKO prišli pozrieť nás ako tu žijeme a debatujeme ako sa máme, ako sa nemáme."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Ako sa teda máte?"
Pán Miloš:
"Ako som v pohode, včera som bol v nepohode, nepohodu som si spôsobil sám, že trebárs s takou vecou, že bol som zaradený robiť palacinky do kuchyne a ja som to nevedel včera preglgnúť, že mňa kuchyňa strašne baví, takže ju mám v láske z desiatich kilometrov, aj tak sa tu máme."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Boli dobré tie palacinky? Pani Boženka."
Boženka:
"Áno, dobré."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Pani Boženka, ako vy tu vnímate ten život?"
Pani Boženka:
"13. mája bol rok ako som prišla do Provitalu a teraz som začala chodiť do civilu, do pekární, do roboty."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Takže dá sa nájsť aj robota aj pre človeka, ktorý dajme tomu prechádza tou resocializáciu? Najprv pani Boženka, potom Miloš."
Pani Boženka:
"Áno, dá sa určite, aj šéf pomáha nám v tomto nájsť si prácu."
D. REMIÁŠOVÁ:
"No a ešte sa opýtam pekárov, ku ktorým chodí pracovať pani Boženka. Ako ju poznáte?"
Pekári:
"Krátko ju poznáme, mali sme strach predtým ako mala prísť do pekárne, že ako to bude, ako ju prijme kolektív a jej kolegyňu a zapadla veľmi dobre do kolektívu. Kolegyňa aj kolegovia s ňou vedia posrandovať, vie robiť."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Boženka, čo to pre vás znamená?"
Pani Boženka:
"V mojom živote, veľa znamená to, prvý raz som ako v resocializačnom zariadení, tiež po liečení a napriek tomu, že som aj na čiastočnom invalidnom dôchodku sa snažím, lebo to mi nerobilo nikdy problém v mojom živote, ale trochu som mala obavy či to budem zvládať, lebo predsa len nemám pravú ruku a je to dosť pre mňa niektoré situácie zvládať."
Pán Miloš:
"No a ja musím povedať 27. apríla bol presne rok čo som tu, 12 mesiacov som na chránenom bývaní ako Božka a ja s priateľom alebo spoluklientom Rasťom čakáme, kedy nastúpime do košovskej stavebnej skupiny, kedy už sa postavíme na vlastné nohy, tak aby som nebol závislý na rodine, ktorá ma financuje, lebo nemám žiadne sociálne, ale nechcem ísť ešte domov, necítim sa na to, bojím sa ísť ešte domov."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Aká bola vaša závislosť, pán Miloš?"
Pán Miloš:
"Moja závislosť je na alkohole a trénujem už 34 rokov. Mám za sebou päť liečení a zastavil som sa až vo väzbe, vďaka tomu, že aj som sa vyhrážal vlastnému synovi, že ho zabijem, rodinu som chcel zabiť. Nepochoval som vlastnú matku a nepoučil som sa."
D. REMIÁŠOVÁ:
"No, možno na šiesty raz sa to Milošovi podarí. Nuž aj takéto sú výsledky pomoci, ktorú si navzájom poskytujú ľudia na ceste zo závislosti späť do normálneho života. Či v Provitale v Koši, alebo v desiatkach ďalších podobných domov na polceste a zariadení i na západnom Slovensku zaslúžia si našu podporu."
STORIN
Daniela REMIÁŠOVÁ, moderátorka:"Svet už hľadá ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, nie takých, ktorí nevedia vysvetliť, prečo to neurobili, pod týmto mottom bude na sklonku týždňa 5. kongres Združenia abstinentov Slovenska. Jednou z jeho tém bude význam svojpomoci v prevencii a doliečovaní alkoholovej a drogovej závislosti."
"Svet už hľadá ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, nie takých, ktorí nevedia vysvetliť, prečo to neurobili, pod týmto mottom bude na sklonku týždňa 5. kongres združenia abstinentov Slovenska. Jednou z jeho tém bude význam svojpomoci v prevencii a doliečovaní alkoholovej a drogovej závislosti. Pravidlo reality tejto laickej terapie dali počas Dňa otvorených dverí nazrieť v resocializačnom zariadení Provital v obci Koš, neďaleko Prievidze. Viac ako 200 hostí tam ochutnalo syry, bryndzu, koláčiky, aj miešané nápoje z vlastnej produkcie zariadenia. Zakladateľ a riaditeľ Provitalu, ktorý sám prešiel závislosťou a abstinuje už viac ako 20 rokov Marián DAUBNER vysvetľuje."
Marián DAUBNER:
"Otvárame dvere všetkým preto, aby videli, že čo to vlastne znamená tá resocializácia, aby videli, čo tu klienti robia, ako sa tu cítia. Majú možnosť sa s nimi povyprávať, a majú možnosť vidieť celé resocializačné zariadenie a hlavne majú možnosť vidieť ako je to ťažké navrátiť sa do života."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Vy ste z pôvodného jedného domčeka toto zariadenie veľmi rozšírili. Ako sa vám to podarilo?"
M. DAUBNER:
"No, ja môžem povedať, že to čo máme ďakujeme všetkým klientom, ktorí tu doteraz boli."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Koľko ich bolo doteraz?"
M. DAUBNER:
"No, vyše 300 a väčšina z nich abstinuje a tým, ktorým sa to nepodarilo majú stále šancu znova začať."
D. REMIÁŠOVÁ:
"My sme teraz na dvore toho celého zariadenia. Sú tu rôzne stavby, ktoré ste si ale pomenovali, napríklad sa pozeráme na Maxižofku."
M. DAUBNER:
"Maxižofka je vlastne maštaľ, a čo tu spravíme všetkému dali meno Provitáci. Napríklad ten základný dom je to Podhradie. Za nami je chránené bývanie číslo jeden voláme ho Okál no a poslednú vlastne tú piatu fázu Provitalu to sa volá Domček v oblakoch."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Čo tu klienti robia, aby zariadenie mohlo fungovať, aby bolo svojím spôsobom aj sebestačné?"
M. DAUBNER:
"V prvom rade sa snažíme to, aby sme boli sčasti sebestační to nikdy nebude, že budeme celkom, keďže ako vidíte tá Žofka je maštaľ, kde chováme býkov, máme kravičky, máme mlieko, máme smotanu, máme tvaroh, máme syr a vlastnú bryndzu. No a potom máme velikánsku záhradu, tento rok sme napríklad vysadili 11 kíl cibuľky, všetku zeleninu, a máme veľkú pivnicu, kde ešte aj teraz je do štvrte plná tých vecí, ktoré sme si my sami dopestovali a zavarili."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Akí sú tu klienti teraz napríklad?"
M. DAUBNER:
"Máme viac závislých na alkohol, niekoľko narkomanov a dvoch hráčov."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Dnešný deň otvorených dverí má možno aj taký druhý plán, ukázať, že naozaj títo ľudia sú schopní premeny, ale trochu možno aj tým obyvateľom, ktorí neviem ako vás berú. Už si na vás zvykli?"
M. DAUBNER:
"Som šťastný, že to môžem povedať, že občania z Koše nás volajú naši Provitálci. V Koši sa nič nedeje bez toho, že by tam neboli Provitálci a to dokázali klienti, dokázali sa s obcou spojiť, dokázali obci pomáhať no a občania proste stoja, debatujú s nimi a pomáhajú, prídu a popýtajú sa, nepotrebujete nič, no je to fantastické."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Resocializačné zariadenie Provital dnes otvorilo dvere všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí by sa sem mohli, dajme tomu prísť ako klienti. Tu je veselo."
Pán Miloš:
"Volám sa Miloš, myslím, že asi slušnosť je sa predstaviť a pri mne je moja spoluklientka z Okálu Boška a dalo by sa povedať, že jej už kolegyne z pracoviska v pekárni, kde šéfuje pán MARKO prišli pozrieť nás ako tu žijeme a debatujeme ako sa máme, ako sa nemáme."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Ako sa teda máte?"
Pán Miloš:
"Ako som v pohode, včera som bol v nepohode, nepohodu som si spôsobil sám, že trebárs s takou vecou, že bol som zaradený robiť palacinky do kuchyne a ja som to nevedel včera preglgnúť, že mňa kuchyňa strašne baví, takže ju mám v láske z desiatich kilometrov, aj tak sa tu máme."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Boli dobré tie palacinky? Pani Boženka."
Boženka:
"Áno, dobré."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Pani Boženka, ako vy tu vnímate ten život?"
Pani Boženka:
"13. mája bol rok ako som prišla do Provitalu a teraz som začala chodiť do civilu, do pekární, do roboty."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Takže dá sa nájsť aj robota aj pre človeka, ktorý dajme tomu prechádza tou resocializáciu? Najprv pani Boženka, potom Miloš."
Pani Boženka:
"Áno, dá sa určite, aj šéf pomáha nám v tomto nájsť si prácu."
D. REMIÁŠOVÁ:
"No a ešte sa opýtam pekárov, ku ktorým chodí pracovať pani Boženka. Ako ju poznáte?"
Pekári:
"Krátko ju poznáme, mali sme strach predtým ako mala prísť do pekárne, že ako to bude, ako ju prijme kolektív a jej kolegyňu a zapadla veľmi dobre do kolektívu. Kolegyňa aj kolegovia s ňou vedia posrandovať, vie robiť."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Boženka, čo to pre vás znamená?"
Pani Boženka:
"V mojom živote, veľa znamená to, prvý raz som ako v resocializačnom zariadení, tiež po liečení a napriek tomu, že som aj na čiastočnom invalidnom dôchodku sa snažím, lebo to mi nerobilo nikdy problém v mojom živote, ale trochu som mala obavy či to budem zvládať, lebo predsa len nemám pravú ruku a je to dosť pre mňa niektoré situácie zvládať."
Pán Miloš:
"No a ja musím povedať 27. apríla bol presne rok čo som tu, 12 mesiacov som na chránenom bývaní ako Božka a ja s priateľom alebo spoluklientom Rasťom čakáme, kedy nastúpime do košovskej stavebnej skupiny, kedy už sa postavíme na vlastné nohy, tak aby som nebol závislý na rodine, ktorá ma financuje, lebo nemám žiadne sociálne, ale nechcem ísť ešte domov, necítim sa na to, bojím sa ísť ešte domov."
D. REMIÁŠOVÁ:
"Aká bola vaša závislosť, pán Miloš?"
Pán Miloš:
"Moja závislosť je na alkohole a trénujem už 34 rokov. Mám za sebou päť liečení a zastavil som sa až vo väzbe, vďaka tomu, že aj som sa vyhrážal vlastnému synovi, že ho zabijem, rodinu som chcel zabiť. Nepochoval som vlastnú matku a nepoučil som sa."
D. REMIÁŠOVÁ:
"No, možno na šiesty raz sa to Milošovi podarí. Nuž aj takéto sú výsledky pomoci, ktorú si navzájom poskytujú ľudia na ceste zo závislosti späť do normálneho života. Či v Provitale v Koši, alebo v desiatkach ďalších podobných domov na polceste a zariadení i na západnom Slovensku zaslúžia si našu podporu."
STORIN