Tto srnka funguje v ubovonom prehliadai, najlepie vak vyzer v prehliadaoch podporujcich HTML 4.0 a CSS 2. Ak tate tto sprvu, v prehliada zrejme dostatone nepodporuje CSS. Strnku vidte bez pokroilejieho formtovania, ale s plne prstupnm kompletnm obsahom.

Slovensky Slovensky        English English
Piatok, 20. júl 2018
 
 

Výchova je i terapiou, terapia je i výchovou

PaedDr. Hroznata Živný, Katedra liečebnej pedagogiky PdF UK v Bratislave a Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave, 7.8.2008

Dlhé roky som sa jednoznačne identifikoval s profesiou psychoterapeuta v oblasti závislostí od psychoaktívnych látok a svoju dalšiu paralelnú novú rolu učiteľa som vnímal skôr ako vďačnú možnosť komunikovať s inými skupinami mladých ľudí – ľudí bez závislostí od psychoaktívnych látok.
Postupne som sa začal identifikovať i s rolou učiteľa a začal som si uvedomovať, že v charakteristikách mladých ľudí so závislosťami od psychoaktívnych látok a mladých ľudí - vysokoškolských študentov bez závislosti, nie sú žiadne zásadné rozdiely.
Ak hovoríme o dôležitosti terapeutického vzťahu v procese liečby závislostí a v tomto kontexte ho charakterizujeme ako korektný, „spravodlivý“, rovnocenný, dobrovoľný, pomáhajúci a profesionálny, rovnako môžeme hovoriť aj o vzťahu učiteľa a žiaka („edukačný vzťah“) a uvedené charakteristiky môžeme priradiť aj tomuto vzťahu.
Tak ako v roli terapeuta, tak aj v roli učiteľa v rámci terapeutického či edukačného vzťahu uvažujeme o hraniciach, pravidlách, zrozumiteľnosti, spravodlivosti, dohode o spolupráci (terapeutickej dohode), vzájomnej úcte, etických princípoch. A takto definované rámce vzájomnej interakcie sú nevyhnutným predpokladom dosiahnutia pozitívnych efektov, špecifických v tej ktorej oblasti.

Výchova a vzdelávanie
Průcha (1997, 2002) uvádza, že pedagogická teória nedospela k jednotnému, presne definovanému chápaniu svojich základných pojmov. Výchova sa definuje v rôznych kontextoch. Z najširšieho pohľadu je to činnosť, ktorá v spoločnosti zabezpečuje prenos „duchovného majetku” spoločnosti z generácie na generáciu. V tomto zmysle sa pod výchovou rozumie sprostredkovanie vzorcov a noriem správania, ktoré sa uskutočňuje v procese socializácie. Autor konštruuje definíciu výchovy: „Výchova je v pedagogickom chápaní zámerné pôsobenie na osobnosť jedinca s cieľom dosiahnuť zmeny v rôznych zložkách osobnosti.” (Průcha, 2002, s. 15). Pedagógovia tu hovoria o „utváraní” alebo o „formovaní” osobnosti a rozlišujú výchovu rozumovú, mravnú, telesnú, umeleckú a pod. Zámernosť je podstatným znakom výchovy.
Pojem výchova sa v pedagogike používa v spojení s pojmom vzdelávanie. Na jednej strane sa všeobecne prijíma, že výchova a vzdelávanie sú úzko prepojené javy, na druhej strane sa chápe, že vzdelanie sa nekryje s pojmom výchova. Podľa Průchu (2002, s. 15) sa „vzdelanie všeobecne v pedagogickej teórii chápe ako proces zámerného a organizovaného osvojovania si poznatkov, schopností, postojov a pod., typicky realizovaný prostredníctvom školského vyučovania“. Výchovu a vzdelávanie môžeme začleniť pod jeden spoločný pojem edukácia a potom môžeme hovoriť o edukačnej realite, edukačných procesoch, edukátoroch a pod. (Průcha, 1997).
Zelina ponúka takúto definíciu výchovy: „Výchova je profesionálne, odborné a cieľavedomé udržiavanie, zdokonaľovanie a rozvíjanie pozitívnych a funkčných možností človeka, psychických funkcií, procesov a vlastností osobnosti“. (Zelina, 2004, s. 10)

Terapia
Cieľom terapie je zmena osobnosti, sebaobrazu, zmena správania a zmena sociálnych vzťahov, ktorú plánujeme a dosahujeme terapeutickými prostriedkami.
Liečba v našom chápaní (Živný, 2000) je vlastne spolupráca na dobrovoľnom základe (ide o terapeutický vzťah terapeut - pacient) a na konkrétnej terapeutickej dohode s prísne dodržiavanými podmienkami platnými pre pacientov i terapeutov. Toto všetko sa odohráva v kontexte pozitívnej terapeutickej atmosféry, charakteristickej snahou o minimalizáciu poškodenia a permanentnej výzvy začať opakovanú šancu znova po prekonaní relapsu či recidívy. Liečbu a doliečovanie chápeme ako proces, kde v súčinnosti pôsobia tak terapeutické zásahy, ako i samouzdravovacie tendencie a procesy dozrievania osobnosti.“ Výsledkom terapie je to, čo sme skutočne terapiou dosiahli.

Liečba závislostí od psychoaktívnych látok je (Kudrle, 2003):

  •  Zastavenie (sa), zastavenie (užívania psychoaktívnej látky),
  • odpútanie sa od prostredia, ktoré mi umožňovalo žiť závislým spôsobom života,
  • detoxifikácia v širšom zmysle slova (substancia, vzťahy, prostredie, návyky),
  • pohľad späť na uplynulé životné udalosti,
  • konfrontácia s tým, čo ma poškodzovalo a zraňovalo,
  • konfrontácia s tým, čo som pokazil, a s tými, ktorých som zranil,
  • rozpoznávanie, pochopenie a prijatie zodpovednosti za svoj život,
  • vytváraním náhľadu na súvislosti života v závislosti a zlých životných stratégií,
  • znovuobjavovanie pocitov a emócií a učenie sa adekvátne ich vyjadrovať,
  • možnosť uvedomiť si reálne vzťahy k svojmu okoliu (rodina, práca, priatelia...), 
  • hľadanie zmyslu života, životných hodnôt,
  • hľadanie vzťahu k nejakému vyššiemu ideálu, princípu,
  • hľadanie nástrojov na uskutočňovanie zmien a ich udržania v každodennom živote,
  • upevňovanie hodnôt, ktoré som získal abstinenciou.

V súvislosti s terapiou závislostí môžeme spomenúť hlbinnú a dynamicky orientovanú psychoterapiu, humanisticky orientovanú psychoterapiu, rodinnú a systemickú psychoterapiu, hypnotické a relaxačné postupy, integrovaný prístup a predovšetkým kognitívno-behaviorálnu terapiu ako dominantnú a najefektívnejšiu terapiu závislostí. Cieľom týchto terapeutických postupov je zmena konkrétneho správania, ktoré bráni človeku nezávisle existovať.
Zmeny prebiehajú na fyziologickej, emocionálnej, kognitívnej a konatívnej úrovni. Konkrétne ciele liečby stanovuje terapeut spolu so závislým na základe uzatvorenej terapeutickej dohody.
Terapeutický vzťah je jeden z najvýznamnejších účinných faktorov v liečbe závislostí od psychoaktívnych látok. Terapeutický vzťah je interpersonálny vzťah, ktorý okrem základných komunikačných zručností vyžaduje od terapeuta, aby bol schopný prijať pacienta ako takého. Jeho postoj k pacientovi musí byť akceptujúci a nemal by byť sýtený možnými predsudkami a resentimentmi. Zrelý terapeut má vybudovaný svoj individuálny hodnotový systém, z ktorého implicitne vyplývajú vysoké nároky na jeho praktické správanie. Tento hodnotový systém by však nemal slúžiť ako meradlo na vyslovovanie hodnotiacich súdov o druhých. Terapeut nie je a nesmie byť sudcom. Mal by byť empatický a vedieť sa vžiť do vnútorného života svojho pacienta, mal by mať schopnosť porozumieť širším súvislostiam životného príbehu klienta.
Autenticita terapeuta je nielen jeho osobnou charakteristikou, ktorá zvýrazňuje jeho dôveryhodnosť. Ide o ustavičný proces približovania sa k prirodzenej autenticite, o zrenie nielen v profesionálnej roli. Terapeut by mal byť kongruentný, jeho verbálny a neverbálny prejav by mal byť vždy v skutočnom vzájomnom súlade (Vymětal, 1992, 1996, 2004; Živný, 2004).

Ak uvažujeme o osobnosti terapeuta a o jeho zrelosti, môžeme konštatovať, že terapeut by mal mať: 

  • autentickú účasť na ľudskom snažení a potrebu cítiť sa členom širšej ľudskej komunity a byť členom reálnych menších spoločenských skupín, 
  • vytvorený svoj hodnotový systém a autonómnu životnú filozofiu, mal by mať istú schopnosť transcendencie,
  • dobrý vzťah k ľuďom,
  • záujmy, presahujúce bezprostredné povinnosti a potreby, 
  • schopnosť čeliť životným problémom a adekvátne ich riešiť, 
  • rozvinuté estetické cítenie.

A taktiež by mal:

  • byť emočne vyvážený a empatický,
  • realisticky vnímať svet a objektívne hodnotiť realitu tohto sveta, 
  • neustále rozvíjať svoje vzdelanie a profesionálne schopnosti, ktoré by mal vedieť realizovať vo svojej práci (Živný, 2004).

Ak uvažujeme o osobnosti učiteľa, edukátora a o jeho zrelosti, môžeme konštatovať, že učiteľ, edukátor by mal: 

  • mať autentickú účasť na ľudskom snažení, potrebu cítiť sa členom širšej ľudskej komunity a byť členom reálnych menších spoločenských skupín,
  • mať vytvorený svoj hodnotový systém, mať svoju autonómnu životnú filozofiu a mal by mať istú schopnosť transcendencie,
  • mať dobrý vzťah k ľuďom,
  • byť emočne vyvážený a empatický, 
  • realisticky vnímať svet a objektívne hodnotiť realitu tohto sveta, 
  • mať záujmy, presahujúce bezprostredné povinnosti a potreby, 
  • mať schopnosť čeliť životným problémom a schopnosť adekvátne ich riešiť, 
  • mať rozvinuté estetické cítenie, 
  • neustále rozvíjať svoje vzdelanie a profesionálne schopnosti, ktoré by mal vedieť realizovať vo svojej práci (Živný, 2004).

KOGNITÍVNO-BEHAVIORÁLNA TERAPIA 

K postupnej integrácii behaviorálnej a kognitívnej terapie do terapie kognitívno-behaviorálnej dochádzalo od začiatku 80. rokov 20. storočia.

Základné rysy kognitívno-behaviorálnej terapie:

  • má teoretické východisko v teórii učenia, 
  • kladie dôraz na vedeckosť, konkrétne fakty, meranie, vytváranie hypotéz a ich testovanie, 
  • je štrukturovaná a edukatívna, 
  • otvorená aktívnej spolupráci ako základu terapeutického vzťahu, 
  • zameriava sa na pozorovateľné a vedomé fenomény, 
  • zameriava sa na konkrétne a ohraničené problémy, 
  • formulácia cieľov je konkrétna a praktická, 
  • zameranie sa prevažne na prítomnosť a na udržiavacie faktory problému, a nie na jeho (hypotetické) príčiny, 
  • relatívna krátkosť terapie, 
  • smerovanie k sebestačnosti klienta/pacienta (Hoschl, Libiger, Švestka, 2004).

Pracuje so stratégiou cieľov:

  1. cieľ by mal byť konkrétny, jasný, 
  2. cieľ by mal byť merateľný, 
  3. mal by byť primeraný schopnostiam závislého, 
  4. mal by byť reálny, 
  5. mal by byť jasne časovo vymedzený.

V procese motivácie používame nasledujúce motivačné postupy:

  • odovzdávame informácie, 
  • odstraňujeme prekážky, 
  • ponúkame možnosti terapeutických programov, 
  • poskytujeme spätnú väzbu, 
  • vyjasňujem ciele, 
  • ponúkame aktívnu pomoc.

Tu môžeme spomenúť koncept flow fenoménu M. Csikszentmihálya (1996). Tento koncept hovorí o vzťahu náročnosti úlohy a potrebnou úrovňou schopností túto úlohu splniť. Úlohu dobre splníme, ak sú tieto faktory v rovnováhe. Ak by schopnosti človeka boli výrazne vyššie než náročnosť úlohy, človek by sa nudil, v opačnom prípade môže byť človek stresovaný nesplniteľnosťou úlohy, môže prežívať strach a ďalšie negatívne emócie vyplývajúce zo zlyhania.
Byť kompetentný pre poskytovanie služieb v oblasti závislostí od psychoaktívnych látok znamená byť osobnostne vybavený pre túto prácu a byť kvalifikovaný túto prácu vykonávať. Byť kvalifikovaným znamená mať isté kvantum vedomostí a zručností a schopnosť ich využiť.

Čo by mal kompetentný a kvalifikovaný terapeut vedieť:

  • Pochopiť a poznať rôzne modely a teórie závislostí - pojmy a koncepcie, ktoré sa vzťahujú k teórii, výskumu a praxi.
  • Poznať základné pojmy sociálnych, politických, ekonomických systémov a ich vplyv na problematiku závislostí od psychoaktívnych látok. 
  • Poznať históriu užívania legálnych a nelegálnych psychoaktívnych látok. 
  • Mať základné poznatky o farmakologických vlastnostiach a účinkoch všetkých psychoaktívnych látok. 
  • Poznať normálny priebeh rastu a vývinu človeka, poznať zdravotné, psychické a sociálne problémy a poruchy spojené s užívaním psychoaktívnych látok. 
  • Poznať všeobecné modely poskytovania služieb osobám so závislosťami, ako sú: farmakoterapia, vzájomná pomoc a svojpomoc, psychoterapia závislostí, individuálna a skupinová práca, terénne programy, kontaktné centrá, ambulantné programy, detoxifikačné programy, programy strednodobej liečby, terapeutická komunita, programy nasledujúcej pomoci - rehabilitácia, resocializácia, socioterapia, doliečovanie. 
  • Poznať úlohu a miesto rodiny, blízkych ľudí, sociálnych sietí v liečbe závislostí od psychoaktívnych látok.
  • Vedieť pracovať v diagnostickom procese podľa platných a uznávaných diagnostických kritérií. 
  • Na základe vyhodnotenia diagnostického procesu indikovať vhodné terapeutické programy a vedieť ich vhodne ponúknuť pacientovi. 
  • Byť schopný pracovať v terapeutických tímoch jednotlivých terapeutických programov v rôznych typoch inštitúcií poskytujúcich služby pre ľudí so závislosťami od psychoaktívnych látok. 
  • Poznať etické princípy, pravidlá a zásady terapeutickej práce so závislými a bezpodmienečne a bez výnimky ich dodržiavať vo svojej praxi (Živný, 2004).

Zoznam použitej literatúry je k dispozícii v redakcii.

In: Živný H., Čistý deň 2/2008, ročník VI., str. 12-13

Košický kraj Prešovský kraj Banskobystrický kraj Nitriansky kraj Žilinský kraj Trenčiansky kraj Trnavský kraj Bratislavský kraj
Vyberte si poradňu alebo kontaktné cetrum, ktoré je vám najbližšie
Preventívne programy

Online hry

Kalendár podujatí
Júl 2018
            1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31          
 
 
Odkazy