Vývoj právnej úpravy drog

   Problematika užívania omamných látok, najmä ópia v ľudskej spoločnosti siaha až do dávnoveku. Prvé správy o jeho vlastnostiach a pôsobení sa nachádzajú u antických autorov, ktorí opisujú, že bojovníci pili tento nápoj, aby sa zbavovali pocitu nebezpečia. V tejto dobe sa však vedelo aj o zhubných následkoch užívania omamných prostriedkov, preto už v 5. storočí pred našim letopočtom sa radilo panovníkom, aby sa ópium neužívalo.
   Neskôr okolo 7. a 8. storočia sa ópiový mak preniesol do Číny a Indie a postupne sa rozšíril v celej oblasti Ázie. Začal sa používať na fajčenie, ale aj jedenie a pitie v osobitne pripravených pokrmoch a nápojoch..

   Prvým dokumentom zabezpečujúcim obchodovanie a fajčenie ópia, bolo nariadenie čínskeho cisára Yung Chinga v r. 1790. Napriek tomuto opatreniu obchod s ópiom a výroba morfínu, heroínu a ďalších druhov drog sa tak rozšíril, že v roku 1820 bol dovoz ópia do Číny úplne zakázaný. Už v tomto období sa ukázalo, že boj proti obchodovaniu a užívaniu ópia vedený len jednou krajinou, je dopredu odsúdený na neúspech. Potvrdzuje to skúsenosť Číny, ktorá v uvedenom období vstúpila do vojny s Anglickom ako hlavným organizátorom exportu ópia do Číny. Dvanásťročná ópiová vojna sa skončila porážkou Číny.

   Prvé skúsenosti ázijských krajín postihnutých omamnými prostriedkami boli podnetom pre hľadanie nových ciest boja proti drogám a jednou z nich sa stala medzinárodná spolupráca.

   V oblasti medzinárodnej spolupráce významné miesto prináleží Šanghajskej ópiovej konferencii, na ktorej zástupcovia trinástich štátov prijali deväť rezolúcií. Napriek tomu, že prijaté rezolúcie nestanovili právne záväzky pre zúčastnené štáty, vytvorili prvý text drogového práva skutočne medzinárodného významu.

• Medzinárodná ópiová konvencia, Haag, zo dňa 23.1. 1912

   Z hľadiska medzinárodnej úpravy postihu omamných látok významné miesto prináleží  medzinárodnej ópiovej konferencii, na ktorej zástupcovia zúčastnených štátov schválili dňa 23.1.1912 v Haagu medzinárodnú ópiovú konvenciu.
   Všeobecne možno uviesť, že cieľom konvencie bolo pokračovať v potláčaní používania ópia, morfínu, kokaínu, ktorého začiatok je spätý so  šanghajskou ópiovou konferenciou. Súčasne poznamenávame, že konvencia sa vzťahuje v zásade na všetky známe drogy v tomto období.
   Zmluvné štáty sa v uvedenej konvencii zaviazali vydať zákony a nariadenia o kontakte výroby a obchodu so surovým ópiom.
   Štáty mali zabrániť vývozu surového ópia do krajín, ktoré jeho dovoz zakazujú a kontrolovať vývoz surového ópia do krajín, ktoré jeho dovoz obmedzujú. Rovnako mali zamedziť dovozu a vývozu spracovaného ópia. Taktiež sa zmluvné strany zaviazali, že na svojom území postupne odstránia výrobu, vnútorný obchod a užívanie ópia na fajčenie.

• Ópiový dohovor, Ženeva,  zo dňa 19.2. 1925

   Pre ďalšiu právnu úpravu postihu ópia mala veľký význam II. Ópiová konferencia v Ženeve v roku 1925, na ktorej bol podpísaný medzinárodný ópiový dohovor.
   Zmluvné strany sa v dohovore zaviazali vydať účinné zákony a nariadenia, tak aby sa výroba, dovoz, predaj, distribúcia, vývoz a používanie drog obmedzili výlučne na lekárske a vedecké potreby. Zmluvné strany sa dohodli na spolupráci, aby sa zabránilo užívaniu týchto látok na akýkoľvek iný účel.
   Každá zo zmluvných strán sa zaviazala, že bude stíhať primeranými trestami porušenie zákonov a nariadení, ktoré sa vzťahujú na aplikovanie ustanovenia dohovoru tak, že upravia príslušné ustanovenia právnych predpisov.

• Dohovor o obmedzení výroby a úpravy distribúcie omamných látok, Ženeva,  zo dňa 13.6.1931

   V tomto dohovore sa definovali omamné látky a to či už boli sčasti vyrobené alebo úplne rafinované. Omamné látky sú rozdelené do dvoch základných skupín a tieto do podskupín.
   V žiadnej krajine, ani na žiadnom území nemohlo byť v jednom roku vyrobené väčšie množstvo omamných látok, ako je to uvedené v Hlave III. V prípade prekročenia tohto množstva nastupovali sankcie.

• Ženevský ópiový dohovor, z roku 1936

   Dohovor smeruje k zdôrazneniu represie nezákonného obchodovania s ópiom. Pre dosiahnutie tohto účelu predpokladá určité formy medzinárodnej trestnej spolupráce, ako extradícia obchodníkov a organizovanie špecializovanej policajnej spolupráce v každom zmluvnom štáte. 
   
  
   Po druhej svetovej vojne sa prijalo viacero dôležitých medzinárodných dohovorov, ako bol protokol Lace – Suces, Parížsky protokol z roku 1948 a protokol o obmedzení a úprave pestovania maku, ako aj výroby, medzinárodného obchodu, veľkoobchodu a používania ópia z roku 1953.

   Vzhľadom k rozsahu nealkoholovej toxikománie, rovnako ako k jej spoločenskej nebezpečnosti sa ukázala nevyhnutnou medzinárodná spolupráca v tejto oblasti. 
   Základ tejto medzinárodnej spolupráce predstavujú najmä dohovory OSN, v ktorých sa prejavuje celosvetová filozofia riešenia tohto problému.