Stáva sa to aj Vám? Počujete zvuk odchádzajúceho auta, dávno zabudnutú melódiu alebo vidíte, ako nejaký človek ide zo schodov... Rozoznávate vôňu ohníčkov, vaša ruka sa kĺže po srsti,po rohu múra, po lístku kvetiny... Urobíte nejaký pohyb... A ako vaše zmysly vnímajú tieto činnosti, dojmy a vnemy, tieto a ešte tisíce ďalších, ako ich vaše vedomie registruje, vybudia sa vo vás spomienky – nejakým zvukom, pachom, vôňou, pohybom, myšlienkou. Na sekundu zavriete oči a ocitáte sa v inej dobe, v inom meste, u blízkych ľudí. Zrazu je tu vaša minulosť a celkom zatlačí vašu prítomnosť. A v okamžiku medzi zavretím a otvorením viečok, v jednom nadýchnutí vo vás stúpa toľko krásnych spomienok... až to zabolí. Ale bytosti, ktorých vnútorné súžitie, osud, ale aj prežívanie je veľmi tesné, a ktoré sú vnútorne späté, ako toto naše spoločenstvo abstinujúcich, často zažívajú v rovnakej dobe podobné veci, choroby, radosti, prekvapenia, bolesti aj smrť.

Nikto si celkom jasne neuvedomuje, komu alebo čomu vďačí za svoje dobré a správne rozhodnutia, kým ho na to neupozorní náhle zastavenie roztočeného kolesa života. Prichádza to s chorobou, žiaľom, so stratou sily, keď človek sedí pred zhasínajúcim ohňom a smutne myslí na cestu, po ktorej dospel k tejto noci, nerozosievajúc jed na cestu, ktorou dospeli k nej iní. Ľutuje, že musel strádať a že je tu vek, ktorý nabáda, aby sa obzrel za niekým, kto by ho na ceste dolu podopieral a utešoval. Hľadí na oheň, z ktorého uniká jas, ktorý dohasína a v ktorom šedivie popol a rozpadáva sa na prach.

Kladiem si otázku, ako skoro aj ja prejdem takýmito zmenami a zaniknem? Ale tieto slová a myšlienky nie sú rezignáciou, iba prijímam napísané: „Všetko má určenú chvíľu a všetko dianie pod nebom svoj čas“. Vyslyš modlitbu mojej bezmocnosti, odním mi silu i túžbu vyjsť z tejto tíšiny, vráť ma do pokoja prvého alebo posledného. Myslel som si, že medzi nimi niečo jestvuje: jedna rieka a hmly jej podvečerov a odblesk slnka na jej hladine. Nazdal som sa, že som zabudol. Ale na nič sa tuším nezabúda. Všetko sa vracia zo zamknutých priečinkov, z temnoty zdanlivého zabudnutia. Naše je aj to, o čom sme si mysleli, že je ničie. Nepotrebujeme to, ale stojí to pred nami, svetielkuje svojím bývalým jestvovaním, pripomína a zraňuje...

Kmeň Skutoční ľudia je presvedčený, že choroba nie je náhodná, lebo vďaka nej sa môžeme pozrieť na svoj život bližšie, a napraviť v ňom to, čo je zlé. Podľa ich názoru je to výstraha pred zlým konaním. Je dôležité, čo cítime a či naše konanie charakterizuje láska. Aborigéni sú zasa presvedčení, že človek sa môže zbaviť každej chyby a môže dosiahnuť všetko, ak to má slúžiť dobru. Sú presvedčení o tom, že človek môže ľubovoľne meniť svoj charakter, ak to veľmi chce. Môže sa zbaviť chýb a pozitívne vplývať na iných, ale musí postupovať bezúhonne, činiť dobro a dobro aj eliminovať.

Prešiel som týmto očistným poznaním a procesom skôr, ako som o Aborigénoch niečo vedel. Bol som ohromený milosťou premeny a poznaním, že nebyť toho, že som pil, nikdy by som nedospel k tomu, čím som teraz. A to nie je iba moje poznanie. Abstinencia nie je iba nepitie. Je stavom našej duše, je stavom nášho človečenstva. A o tom sú aj tri príbehy, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

15. októbra 1975 som mal nastúpiť na liečenie na Prednú Horu. Cestoval som v doprovode matky. Keď sme už boli pred ústavom, začal som špekulovať, že nejdem, že to dokážem aj bez liečenia. Chvalabohu, mama bola neoblomná a zotrvala so mnou až do oficiálneho prijatia. Matke som sa odvďačil 20-ročnou starostlivosťou a bol som pri nej až do jej smrti. 15. októbra 2004 som cítil vnútornú potrebu ísť do Revúcej na cintorín. Poďakovať sa, zapáliť sviečku a trochu si zameditovať. Keď som vystúpil z autobusu, disciplinovane som kráčal po ľavej strane cesty. Po prechode cez železničný prejazd, v miernej zákrute, sa stretli dve autá v jednej rovine so mnou. Na ceste bola vyznačená plná čiara a auto, ktoré predbiehalo, prichádzalo od môjho chrbta. Tento moment som vnímal iba ako jemné žuchnutie zrkadlom a závanom vetra. Nestihol som sa ani zľaknúť, ani nadávať, ani zaregistrovať číslo. Z môjho zážitku bola najviac zhrozená manželka, keď som jej túto udalosť popisoval. Neviem si to vysvetliť, ale až potom som si naplno uvedomil, akému riziku som bol vystavený. Vnímal som však aj osudovosť, ktorú mala táto situácia v sebe, najmä zázračnosť a tajomné čaro ochrany. Keď o tom teraz spätne premýšľam, s istotou viem, že ma ochraňovala Láska, ktorá ide až za hrob. Láska, ak ju dávame a prijímame z celého srdca, zahŕňa v sebe súcit, pokoj, vďačnosť, mier, intimitu, ochranu, vzťah k iným ľudom a službu.

Druhý príbeh má v sebe niečo až biblické. Človek, o ktorom sa budem zmieňovať, bol prijatý do nášho ústavu s ťažkým obojstranným zápalom pľúc, v stave ohrozujúcom život. Vážil 34 kilogramov. Keď ho lekári a personál dali do poriadku – čo bol sám o sebe zázrak – začal chodiť na skupiny. Písal si denník a aktívne spolupracoval. Rozhodol sa pre abstinenciu a dodnes spolupracuje. Nedávno som dostal od neho list, z ktorého citujem:

„Abstinencia je niečo krásne. Treba ju prežívať naplno a s láskou k životu, a najmä, nedať si ju vziať. Treba si ju chrániť a nikomu nedovoliť, aby sa Vám vysmieval. Tí, čo sa smejú a pijú, nevedia, o čo prichádzajú. Možno časom pochopia, ale bude už neskoro. Aj ja som na to prišiel neskoro, ale chvalabohu, dostalo sa mi milosti, že som to pochopil. Myslel som si, že keď nebudem piť, budem mať všetko. Nemám všetko, ale mám to najdrahšie a najvzácnejšie: sebaúctu, sám seba, zodpovednosť a prekrásny život. Ďakujem.“

Tretí príbeh je o Jozefovi z Pezinka, stredoškolskom profesorovi, slovenčinárovi. Na svojej prvej liečbe bol pred 17 rokmi. Po dvanásťročnej abstinencii prišla recidíva a druhá liečba. Odvtedy sa mu nedarilo dlhodobo abstinovať a recidívami veľmi trpel. Keď sa mu poslednú recidívu podarilo v auguste minulého roka zastaviť, požiadal o posilňovací pobyt. Aj ho absolvoval a veľa sme o tejto problematike hovorili. Keď odchádzal z liečenia, priznal, že v honbe za ekonomickým úspechom zanedbal duchovný aspekt, knihy, filozofiu, poéziu. Z našich rozhovorov, keď som mu ponúkal na čítanie zbierky básní Milana Rúfusa, vyplynulo, že Rúfus bol jeho vysokoškolský učiteľ a udržiaval s ním naďalej kontakty. Priznal sa, že doliečovanie zanedbal a klub nenavštevoval. Konštatoval, že až teraz chápe zmysel abstinencie, a dal slovo, že na najbližší A-klub na Prednej Hore príde. S odstupom času telefonovala jeho manželka, že Jozef náhle skonal na mozgovú príhodu. Keď cestoval na stretnutie klubu, zostalo mu nevoľno a z cesty sa vrátil. Po niekoľkých týždňoch som dostal balík. Boli v ňom dve knižočky so zbierkami básní s venovaním od majstra Rúfusa. V sprievodnom liste jeho manželka okrem iného napísala: „Manžel vám chcel osobne darovať tieto knihy s venovaním od M. Rúfusa na znak úcty a vďaky za všetko, čo ste pre neho urobili.“ Mal som pocit, že sa Jozef prišiel rozlúčiť a z intenzívneho pocitu poryvov v duši mi bolo do plaču.

A v okamžiku medzi zavretím a otvorením viečok, v jednom nadýchnutí v človeku stúpa toľko krásnych spomienok... Až to niekedy zabolí. Bytosti, ktorých vnútorné súžitie a prežívanie je veľmi tesné a ktoré sú spolu vnútorne späté ako naše spoločenstvo abstinujúcich, často zažívajú v rovnakej dobe podobné veci, choroby, radosti, aj prekvapenia, dokonca smrť.
Žehnám za tento dar osudu a vám podarúvam slová majstra Rúfusa Poďakovanie za apoštolov:

Ó, Otče náš,
ktorý si na nebesiach –
Čo ja sa nalietam.
Čo sa len nalietam
očami po oblohe,
aby som krídla zvesiac
videl len slzou rozmočený mesiac,
obrí stroj planét
v priestore, ktorý desí.
Otče náš,
vyjav, kde si...
Napokon som si ťa
predsa len uvidel.
Bol si v nich – v ľuďoch,
tak Tvojím svetlom jasných,
že každým posunkom vyžarovali Teba.
Tam som ich uvidel...
a zabudol som šťastný
na prázdnu jamu mlčiaceho neba.


Autor: Juraj Mariáni, OLÚP Predná Hora
Zdroj: časopis ČISTÝ DEŇ