Riadením osudu a tiež vlastným pričinením pracujem v resocializačnom zariadení a som nápomocný pri modifikácii správania sa závislých. Som jedným z nich, absolvoval som výcvik v terapii závislosti, a teda môžem zúročiť svoje praktické skúsenosti.

Denne sa stretávam s problémami klientov, ktoré sa riešia v komunite, na skupinách, pri práci, ako aj v osobnom voľne. Je zvláštne, že až teraz, keď som sa rozhodol pomôcť iným, narážam na potrebu zvýšenej spolupráce s rodičmi, ktorí si často nechcú pripustiť, že liečba závislosti ich dieťaťa sa ich bezprostredne týka. Som presvedčený o tom, že už v počiatkoch rizikového správania ich dieťaťa sa uisťovali v tom, že sú schopní ho zvládnuť a správne riešiť. Je však isté, že bez odbornej pomoci je to takmer nemožné. To je dôvod, prečo sa aj u nás v resocializačnom zariadení začíname viac venovať práci s rodičmi závislých.

Rodič a dieťa. Je to vlastne jediný vzťah, ktorý nemožno zrušiť, nech sa deje čokoľvek.

Rodič je ten, ktorý od útleho detstva formuje a rozvíja vlohy, ktoré si jeho dieťa prinieslo na tento svet. Asi nie je dosť dobre možné hľadať chyby, ktorých sa vo výchove mohol dopustiť. Dovolím si povedať, že vytknúť sa dá len také pochybenie, ktoré je spôsobené zanedbaním výchovy, ako aj absencia jedného z rodičov, kde často nastávajú problémy chýbajúceho vzoru otca alebo matky ako vzoru pre budúci život. Všeobecne však platí, že aj dieťa z kompletnej rodiny si správanie prispôsobuje prostrediu, v ktorom sa mimo rodiny pohybuje. Tu sa inak vyvíja vodcovský typ a inak ten, ktorý potrebuje byť vedený. Škála typov osobností je bohatá. Často sa stane, že hlavne vďaka prostrediu, zvedavosti i neinformovanosti siahne dieťa po droge. Je otázne, či je rodič schopný postrehnúť zmeny správania sa svojho dieťaťa. Pokiaľ sa závislosť rozvinie, treba to riešiť návštevou niektorého z centier pre drogové závislosti, prípadne psychiatrie, alebo návštevou svojho lekára, ktorý odporučí príslušné kroky. Máme aj poradenské centrá, existujú kluby abstinujúcich, ktorých členovia tiež vedia poradiť. Skrátka, aspoň pri malom záujme má dnes každý rodič možnosť nájsť informácie ako postupovať. Malo by to byť bez predsudkov, pretože ak už ide o závislosť, nemožno ju donekonečna ukrývať. K nám sa rodičia dostávajú ruka v ruke so svojím dieťaťom. Nie je to však pravidlo. Časté sú prípady, keď rodičia vo svojej nevedomosti nechajú svoje dieťa napospas osudu, a to aj napriek tomu, že vedeli o tom, čo sa deje. Ani podpora detí zo strany rodičov v čase života s drogou nebýva žiadnou výnimkou. Všetci by si mali uvedomiť, že medzi rodičom a dieťaťom je silná citová väzba, a práve preto nie je pomoc zo strany rodiča možná v takej miere, ako si ju mnohí predstavujú až do chvíle, keď už „škody“ majú nedoziernu výšku. Dieťa by teda po absolvovaní pohovoru u odborníka malo nastúpiť na detoxifikáciu, následne na liečenie. To už sme v situácii, keď droga spôsobila u závislého nielen vážne psychické a fyzické problémy, ale vyvolala aj zvláštne správanie. Prejavuje sa v absencii citových prejavov, úzkosti, agresivite a podobne. Podoba správania je tiež individuálna.

Závislý človek nie je ochotný prijať skutočnosť, že potrebuje resocializáciu, čo je vlastne život v chránenom prostredí, ktorý má svoje pravidlá. Je dosť tvrdý a dá sa pomenovať aj ako život „na nečisto“.

Po dobu pobytu v resocializačnom zariadení sa klient učí znovu žiť tak, aby svojím správaním nespôsoboval problémy sebe ani svojmu okoliu. Získava návyky, ktoré mu droga odbúrala. Hľadá cestu späť k ľuďom, ktorí sú čistí, žijú plnohodnotne, vzdelávajú sa, pracujú. Skrátka, sú nielen pre iných, ale aj pre seba užitoční. Tento proces je dlhodobý. Časovo sa dá odhadnúť na jeden a pol až dva roky. Výsledky práce so závislými len ťažko vypĺňajú tabuľky percentami úspešnosti. V období v resocializácii, keď klient získava akýsi návod, ako s prehľadom riešiť rôzne situácie, ako sa stavať ku všetkému, čo ho môže stretnúť, je spolupráca s rodičmi nevyhnutná. Proces zahŕňa množstvo zmien v správaní, kde rodič, pokiaľ chce rozumieť všetkému, čo prežíva jeho dieťa, musí s ním byť v kontakte. Konkrétne my ponúkame stretnutia s rodičmi, kde sa im snažíme ukázať, v akej fáze sa ich dieťa nachádza, čomu v jeho správaní nerozumieme a prečo sú niektoré veci pre nás jednoduché a pre mnohých rodičov také bolestné. Nie je výnimkou ani to, že po zoznámení sa s rodičom pochopíme, prečo sa jeho dieťa dostalo až k nám. Tak úzko sme vo vzťahu rodič – dieťa previazaní. Nie je zriedkavosťou, že správanie sa detí po dlhšom spolužití s drogou ich natoľko odklonilo od rodičov, až došlo k odcudzeniu. Často dominuje zvýšená agresivita, neschopnosť rozpoznávať, čo všetko môže konanie závislého spôsobiť, nehovoriac o tom, že dnes je na trhu drogou číslo jeden pervitín (piko), ktorý ako syntetická droga môže s veľkou pravdepodobnosťou spôsobiť aj trvalé, nezvratné poškodenia.

O to viac máme záujem viesť a pomáhať aj tým rodičom, ktorých dieťa sa ešte nerozhodlo pre liečbu. V tejto oblasti je možné pripraviť rodiča na skutočnosti, pred ktoré ho jeho dieťa denne stavia. Naučíme ho rozumieť formám správania závislého a poradíme, ako urýchliť rozhodovanie pri motivácii na liečbu a následnú resocializáciu.

Skupinová terapia s rodičmi poskytuje výpovede jednotlivých rodičov, čo pre všetkých znamená množstvo informácií o tom, ako postupovať pri rôznych negatívnych prejavoch závislých.

My sprostredkujeme odpovede získané z komunity a postupne sa zjednotíme v názoroch a postojoch. Dávame maximálny priestor otázkam, ktoré prinavrátia rodičov do reality, a keďže sú už vo väčšine prípadov neschopní znášať záťaž a dôsledky správania sa svojho dieťaťa. Citlivo oddelíme priebeh resocializácie od ich súkromia na čas, ktorý je daný dĺžkou komunitného zákazu kontaktu s rodinou a priateľmi. Tu vzniká priestor pre opätovné získanie dôvery, v tomto prípade tímom, ktorý musí získať rodiča na svoju stranu, aby začal spolupracovať. Pokiaľ sa podarí získať rodiča pre spoluprácu, je postup klienta nielen čitateľnejší, ale môžeme hovoriť aj o úspešnom realizovaní sa v komunite. Rodič je teda pri zvládaní závislosti a resocializácie svojho dieťaťa neoddeliteľnou súčasťou.

Závislosť a problematika s ňou súvisiaca sa nedajú vtesnať do krátkeho článku. Tým skôr, že najmä rodičia závislých často nemajú ani potuchy, o čo ide, až do chvíle, keď sa ich to začne bytostne dotýkať. Snáď je potrebné dodať, že celý proces liečby a resocializácie a následné uzdravenie je podľa mňa otázkou asi piatich rokov. Po úspešnom absolvovaní resocializačného pobytu je totiž nutné – nazvem to tak – doliečovanie v kluboch „čistých“, prípadne posilňovacím pobytom v zariadení, kde klient absolvoval základnú liečbu alebo resocializáciu. My pozývame svojich bývalých klientov na terénnu terapiu, kde si opäť posilnia svoje postoje k životu bez drog.

Z môjho pohľadu závislosť nie je vyliečiteľná. Je však možné dostať ju do polohy, keď sa klient naučí stotožniť sa s tým, že bude život napĺňať hodnotami pre človeka samozrejmými, a nie zotročujúcimi.

Prečo som hovoril o piatich rokoch? Všetko je to dôsledok pôsobenia drog na závislého. Poruchy správania majú podobu, keď vlastné dieťa vydiera svojich rodičov formou vyhrážania sa samovraždou, len aby získalo prostriedky na opätovné zakúpenie drog. Nie je ničím zvláštnym predaj zariadenia bytu rodičov, krádeže peňazí v rodine, predaj elektroniky a podobne. Na to nadväzuje trestná činnosť, podvody, vlámania, skrátka spôsoby, ako sa dostať k peniazom. Ani prostitúcia mladých dievčat nie je výnimočná. Presvedčiť závislého, že sa oplatí zdravo žiť, pracovať, učiť sa, mať sám seba rád a takto sa stavať aj k svojim najbližším a k okoliu, je veľmi zdĺhavé a náročné. Sám som mal možnosť zistiť, kam ma bola droga schopná priviesť. Pre tieto skutočnosti si myslím, že treba motivovať rodiča pre spoluprácu, naučiť ho brániť sa, byť trpezlivým, rozhodným a milujúcim rodičom. Vklad do tejto práce sa nám vráti v podobe znovufungujúcich vzťahov, spokojnosti v rodinách, kde závislý žije. Prínos pre spoločnosť je rovnako nezanedbateľný. Je paradox, že jedinec, ktorý prešiel závislosťou, aj jeho najbližší, je obohatený o rozmer, ktorý nie je možné spoznať za iných okolností. Skúsenosť je to veľmi drahá, vykúpená utrpením rodín, ich najbližších, často aj detí, stojí nemalé finančné prostriedky a ktovie čo ešte, ale na konci je výsledok, ktorý stojí za to. Ľudia, ktorí týmto prejdú, presne vedia, čo chcú, čo sa dá a čo nie. Rozumejú takmer všetkému, čo ich v živote stretne.

Prácou s rodičmi vieme teda skrátiť utrpenie, vieme vysvetliť, čo sa deje so závislým v tej ktorej fáze jeho pobytu u nás, a verím, že mu vieme aj účinne pomáhať. Všetky tieto pekné slová majú jedinú podmienku. Aj rodič, aj dieťa musia chcieť. A aj to sa dá dosiahnuť.

Na záver si dovolím spomenúť jednu veľmi výstižnú myšlienku MUDr. Ivana Novotného z bratislavského AT-sanatória: „Rodičia, to jediné, čo môžete dať svojmu dieťaťu a nič Vás to nestojí, je Váš čas.“

Autor: Jozef, Čistý deň

Zdroj: časopis ČISTÝ DEŇ