Šialene túžiš zažiť niečo výnimočné a neopakovateľné? Vyhľadávaš knihy o narkomanoch, obdivuješ ich dobrodružstvá a rád by si to sám vyskúšal? Chodíš s kamarátmi po krčmách a pri poháriku hľadáš rozptýlenie? Nad výstrahami mávneš asi rukou. Neveríš, ba možno ani netušíš, že už prvý dotyk s drogou môže znamenať začiatok tvojho konca.

Ani Rafael sa nad dôsledkami spočiatku nezamýšľal. V jeho prípade sa to všetko začalo žartom, módou, ktorú so sebou priniesla v 60. rokoch vlna hippies. Dospievajúcemu organizmu stačilo veľmi málo, aby sa stal závislým od drog. Alkohol a prchavé látky sa stali jeho pánom. Dnes má tridsaťsedem rokov a je šťastný, že sa zo začarovaného kruhu predsa len vymanil. Prežil som peklo – takto hodnotí svoju mladosť. Z jeho spomienok by sa dala napísať hrubá kniha. Vracia sa k nim najmä preto, aby pomohol iným vyhnúť sa priepasti, do ktorej sa on sám, nechtiac, dostal.

Začiatky s Lennonom

Alkohol mi zachutil už v detstve. Keď rodičia vyprevádzali návštevu, dopíjal som poháre a fľaše s poslednými kvapkami alkoholu. Prinášali mi neuveriteľný pôžitok. K fetovaniu som sa dostal, ako napokon tisícky mojich rovesníkov, vďaka „beatlemánii“. Moje dobrodružstvá sa začali naivným, úprimným, až zaslepeným obdivom k hippies. Chcel som byť totiž navlas podobný Johnovi Lennonovi či Mickovi Jaggerovi. A do kompletu nepatrili len dlhé vlasy, tričko a texasky, ale aj drogy. U nás síce tvrdé drogy dostupné neboli, prchavé látky a tabletky však áno. V šesťdesiatom ôsmom a šesťdesiatom deviatom roku vznikali v centre Bratislavy súkromné diskotékové kluby, mládež sa grupovala v pivniciach. Fetovalo sa všetko dostupné. Vyhľadával som knihy o slávnych umelcoch, ktorí podľahli drogám, časopisy s článkami o narkománii a fetovaní. Potreboval som návody, chcel som vedieť, ako sa to robí, čo na to treba. Dozvedel som sa z nich dosť. A našiel som si aj skúsenejšieho kamaráta. Otec robil v tlačiarni, nemali sme problém dostať sa k prchavým látkam. A ja som s nimi liezol nielen do pivníc, klubov, ale až domov. Do kuchyne! Po večeroch, keď už naši spali, maľoval som a fetoval. Ak ma mama našla občas v smrade, vyhovoril som sa na farby. Nevedomosť a neinformovanosť väčšiny dospelých je v tomto prípade zarážajúca. Majú pred sebou nafetovaného chalana – s vypleštenými očami, zasmradeného – a oni mu naletia na rozprávky o farbách, robote s benzínom... A keď prídu na to, čo je vo veci, myslia si, že všetko vyrieši poriadny výprask alebo nadávky. Dosiahol som teda, čo som chcel. Podobal som sa svojim veľkým vzorom. Naozaj ma vtedy nenapadlo, že robím niečo zlé, že si škodím, že budem závislý. Zdalo sa mi to jednoduché: keď prejde móda, odložím fetovanie ako platňu, ktorá ma už nebaví.

S alkoholom to bolo podobné. Prináša príjemné pocity a nedovolí myslieť na dôsledky. Pri poháriku ma nikdy nenapadlo, že bude zo mňa alkoholik. Kdeže! U nás, s mentalitou Slovákov, ktorí považujú za celkom prirodzené dať si denne dve-tri pivá alebo pol litra vína, sa také niečo ťažko pripúšťa. Chcel som žiť normálnym životom – mať rodinu, prácu, ktorá by ma bavila, ale spolu s nimi aj drogy. Nenapadlo ma vtedy, že to spolu jednoducho nejde.

Najfalošnejšia kamarátka

Droga je najfalošnejšia kamarátka na svete. Nasľubuje ti krásnu zábavu, uvoľnenie, zabudnutie. A len čo naletíš, zabodne ti nôž do chrbta. Nedovolí ti byť normálnym človekom, zdegraduje ťa a potupí. Vyradí ťa skrátka z normálneho života – pri nej prestáva záležať na tom, či si čistý, alebo špinavý, čo ješ... už aj umytie zubov si žiada takmer nadľudský výkon.

Ťažko povedať, kedy som sa stal alkoholikom. Prichádzalo to pomaly a nenápadne, kúsok po kúsku a zrazu som sa rútil do priepasti. Zo začiatku je aj zábava, neskôr len zháňanie fľaše. Alkoholik potrebuje svoju dávku aspoň raz za štyri hodiny, inak je hotový, vyradený. A tak som zháňal fľaše, neustále premýšľal, kam ich zašiť, kde sa schovať, aby ma nik nevidel, že pijem. Všetko ostatné šlo stranou. Nebol som si istý v ničom – či som zamkol, vypol stroj, zastavil vodu, či mám električenku... V spomienkach mi nezostalo nič pekné, len prebudenie v kaluži pod bránami, na chodníku v snehu. Zo začiatku, keď bolo ešte viac síl, aj s dievčaťom v posteli, ale ani z toho som veľa nemal. Veď ráno som si nepamätal vôbec nič, ani len meno.

Deň, keď som sa prvýkrát rozviedol a zároveň ma vyhodili z práce, patrí medzi moje najhoršie. Naraz som prišiel o všetko.

O ženu, ktorú som mal rád, o prácu v tlačiarni, ktorá ma bavila. Pil som ďalej a hľadal si novú robotu. Kto by však stál o prepitého, roztraseného chlapa, aj keď má maturitu? Napokon ma zamestnali na jednej stavbe – ako pomocného robotníka. To bol ďalší debakel. Pre chľast a „za babku“ som rozpredával domácnosť – starožitnosti, automatickú práčku, všetko, o čo mali krčmári záujem. Bol som na dne psychických i fyzických síl. Ľudská troska.

Zahodil som najkrajšie roky svojho života. Stratil svojich najbližších, postupne sa odo mňa odvrátila sestra, rodičia, odišli dve manželky. Nikomu nič nezazlievam. Žiť s alkoholikom je výkon na Nobelovu cenu. Röntgenová snímka mojich pľúc je tiež rarita. Akoby patrili starému chlapovi. Ani sa tomu nečudujem, veď som fetoval žieraviny. Pamätám sa, ako mi to svinstvo raz rozožralo tranzistorové rádio; bakelitové puzdro zmizlo v rozliatej tekutine, nezostala po ňom ani stopa. Aké majú byť potom moje pľúca?

Pekné, farebné a romantické predstavy pri fetovaní, ktoré tak lákajú, trvajú krátko. Po dvoch-troch týždňoch ich môžu vystriedať horory, hrôza a strach. Človek vidí hady, strašidlá, ufónov. Trápia ho, mučia, strieľajú do neho. Ten rok mi zomrel v delíriu kamarát. Ťažko povedať, čo v ňom zažil, aké muky a utrpenie ho gniavilo. Vlastný otec ho po hroznej smrti nepoznal. To je krutá daň, ktorú si droga vyberá. Ak sa chceš z jej otroctva dostať, vytrpíš si svoje. Ťažko dnes spočítam hodiny prežité v hrozných halucináciách. Odvyknúť organizmus od pravidelných dávok nie je žiadna slasť.

Cesta späť

Pokúšal som sa o to tisíckrát; tisíckrát som zlyhal. Po pätnástich rokoch predsa len abstinujem, prekonal som seba. Stálo ma to však veľa fyzických aj duševných síl, trápenia i sĺz. Prvý raz som sa začal liečiť po príchode z vojenskej služby. Dievča, ktoré som mal rád, ma nechalo. Kvôli alkoholu. A tak som ani neprotestoval, keď sa mama rozhodla doviesť ma do protialkoholickej poradne. Povedali mi: už nikdy v živote ani pivo. Tá predstava bola hrozná. Slovo NIKDY ma desilo, mal som pocit, že som navždy vyradený zo spoločnosti. K životu v mojej partii patril alkohol, diskotéky, mejdany. A tak som abstinoval v krčme! Chodil som do Budvaru a vykladal kamošom, aký zdravý je džús. Jasné, že sa na mne bavili a moje presvedčenie nepiť postupne ochabovalo. Urobil som vtedy zásadnú chybu – odmietol som A-klub. Abstinujúci alkoholik nesmie byť sám! Potrebuje okolo seba ľudí, ktorí mu fandia, pomáhajú a tešia sa z jeho úspechu. A toto mi chýbalo. Vydržal som abstinovať sedem mesiacov. S prvým poldecákom sa všetko začalo znova. Nasledovali ďalšie a ďalšie predsavzatia, ďalšie zlyhania.

Prelom vo mne nastal, keď sa mi narodila dcéra. Zrazu som chcel robiť všetko dobre, dobehnúť zameškané. Záležalo mi na tom, aby som bol dobrým otcom. Ale opäť stačila jedna skratová situácia, aby som sa ocitol v priepasti. Vrátil som sa k alkoholu a dokonca aj k fetovaniu. Mal som 33 rokov. To však bolo naposledy. Už mi takmer nik neveril, lekári a sestričky nado mnou zalamovali rukami, vraj beznádejný prípad... A predsa sa mi to podarilo! Začal som chodiť do kostola. To, že som tie roky vôbec prežil a dostal sa z bahna, z akého sa normálne nedostáva, pripisujem Bohu. Viera ma postavila na nohy. A spolu s ňou náhodné stretnutie s mladým umelcom. Raz večer, v totálnom duševnom rozklade a zúfalstve, keď som si už zasa myslel, že ďalej nevydržím, zaklopal som na jeho dvere a vysypal zo seba celé svoje trápenie. Prijal ma. Úplne neznámeho človeka. A trpezlivo počúval ešte nespočetnekrát. Dovtedy hluchý a slepý k všetkým argumentom, bol som zrazu schopný chápať mladého výtvarníka a začať myslieť inak. Možno preto, že mám blízko k umeniu. „Nie si chudák, pretože nemôžeš piť. Veď je to šťastie, že si neotravuješ život alkoholom,“ vravieval mi a ja som to začal chápať.

Po roku abstinencie som sa odvážil požiadať o prácu v tlačiarni, z ktorej ma kedysi vyhodili. Dali mi, samozrejme, podradnú robotu – čistiť stroje. Krôčik po krôčiku som získaval stratenú dôveru ľudí. Rodičov, sestry, kolegov... Plánoval som si každú minútu dňa, aby sa nestalo, že zostanem nečinne ležať na gauči. Vtedy automaticky prichádzajú „pivné myšlienky“. Vyhľadával som fyzickú prácu, začal som aj maľovať, viac sa starať o dcéru. Postupne som si získal nových kamarátov.

Oplatilo sa mi hovoriť ľuďom pravdu. Od istého času som sa rozhodol otvorene vravieť, ako som žil, prečo nepijem. Niektorí ľudia na mňa pozerajú ako na zvieratko v ZOO, ale to ma neodrádza. Ešte sa mi nestalo, že by sa mi niekto otočil chrbtom, odišiel odo mňa, pretože nepijem. Kvôli alkoholu ma však opustili mnohí.

Čo bolo, čo bude

Nedávno som si spísal, čo všetko by som chcel v živote stihnúť, o čo mám záujem. Je to dlhý zoznam a som rád, že pre fľašu a prchavé látky v ňom nie je ani kúsok miesta. Že ich k šťastiu jednoducho nepotrebujem.
Mám dcéru, ktorej venujem veľa času, rád čítam, maľujem, chcem viac športovať, vzdelávať sa v odbore, v ktorom pracujem. Chýba mi však čas. Tie ľahkovážne zahodené mesiace a roky stratené s drogou. Keby som všetku energiu zasvätil napríklad úspechu v športe, mám pocit, že by som bol olympijský víťaz. Alebo by som mal tri vysoké školy a bol kandidátom vied. Porovnávam, čo všetko už stihli moji spolužiaci a čo ja. A je mi jasné, že moja mladosť nestála za nič. Bolo to len peklo, dobrovoľné šialenstvo.

Autor: Rafael Ružička
Zdroj : časopis ČISTÝ DEŇ